Kto bol Jozef Lettrich?

Dr. Jozef Lettrich patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej a československej politickej scény 20. storočia. Svojou životnou cestou, politickou angažovanosťou zanechal výraznú stopu v nedávnej minulosti i v odkaze pre dnešok.

Zo stránok života
Jozef Lettrich sa narodil 17. júna 1905 v obci Diviaky v rodine horára. Detstvo spolu s ďalšími ôsmimi súrodencami prežil v skromných pomeroch. Do ľudovej školy začal chodiť v Turčianskych Tepliciach. Pokračoval v meštianskej škole v Turčianskom svätom Martine, kde v roku 1920 prestúpil na reformné reálne gymnázium. Tam v roku 1925 zmaturoval. Martin tých rokov bol centrom národného a kultúrneho diania. Aj neskôr v Bratislave mladý študent práva Jozef Lettrich vstúpil do prostredia aktívneho politického a spoločenského života, čo bolo príznačné pre roky všeobecného nadšenia po vzniku Československej republiky.

Jozef Lettrich sa zapojil do práce v akademických spolkoch. V Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov bol členom výboru a mal funkciu sociálneho referenta. Angažoval sa v Zväze slovenského študentstva, v Právnikovi a v Združení agrárnych akademikov. V tom čase spoznal aj Milana Hodžu, vedúceho predstaviteľa agrárnej strany na Slovensku. Odvtedy sa datuje ich spolupráca.

Po promócií bol krátky čas súdnym úradníkom v Bratislave, advokátskym koncipientom vo Zvolene, v rokoch 1935 – 1937 právnym referentom Slovenskej Všeobecnej úverovej banky. V roku 1937 pracoval ako vedúci oddelenia na Zväze roľníckych vzájomných pokladníc.

Dr. Jozef Lettrich sa popri svojej činnosti právneho poradcu venoval aj redaktorskej práci a štúdiu domácej i európskej politiky. Uvedomoval si postavenie Slovenska v strednej Európe, obklopenej autoritatívnymi režimami a preto chápal nevyhnutnosť usporiadania domácich pomerov. Tie sa v tridsiatych rokoch výrazne líšili od obdobia tesne po vzniku ČSR. Proti pražskému centralizmu a proti autonomizmu HSĽS a Slovenskej národnej strany sa Dr. Jozef Lettrich stal predstaviteľom regionalizmu v hnutí mladých agrárnikov, ktorí sa snažili o výraznejšie miesto Slovenska v Československej republike. Medzinárodné udalosti, ktoré viedli k prijatiu mníchovského diktátu a následnej žilinskej dohode politických strán o autonómii Slovenska nedali možnosť dovŕšiť myšlienky regionalizmu v praktickej realizácii.

Spoluzakladateľ Slovenskej národnej rady
Dr. Jozef Lettrich odmietal ideológiu fašizmu a komunizmu, neobhajoval slovenský autonomizmus a separatizmus, preto bol aj jedným z prvých politických väzňov nového režimu po 14. marci 1939. Prenasledovanie umocnilo jeho aktívnu prácu v ilegalite. Začal byť činný ako predstaviteľ demokratického Slovenska. Spoluzakladal Demokratickú stranu, stal sa jej podpredsedom a v júli 1945 predsedom.

V decembri 1943 spolu s Jánom Ursínym a Matejom Joskom nadviazali spoluprácu s ľavicovým odbojom. V decembri 1943 spoluzakladal ilegálnu Slovenskú národnú radu a stal sa jedným zo signatárov Vianočnej dohody. Program okrem iného hovoril aj o usporiadaní vzťahov českého a slovenského národa na „zásade rovný s rovným“. Od 1. septembra 1944, keď SNR prevzala moc na povstaleckom území, sa Dr. Jozef Lettrich stal členom jej predsedníctva a vykonával funkciu povereníka pre školstvo a osvetu.

Povojnové roky
Po vojne sa stal Dr. Jozef Lettrich predsedom Slovenskej národnej rady v obnovenom Československu. Dosiahol tak na Slovensku najvyššie možné postavenie. Politickej práci podriaďoval úplne všetko, aj osobný život. Rodinu si nezaložil.

Vystupoval aktívne a dôrazne pri obhajovaní slovenských národných práv, najmä pri uzatváraní troch pražských dohôd a pri zostavovaní slovenských národných orgánov. Dr. Jozefa Lettricha jeho niekdajší spojenci z obdobia ilegality nepodporovali. Osamotená DS voči ostatným politickým stranám v ČSR nepresadila svoj program. Politické názory vystihla jeho charakteristika požiadaviek DS: „nezávislosť Československej republiky, priateľstvo so západom a východom, národná rovnoprávnosť Slovákov s Čechmi, zachovanie slovenských národných inštitúcií so zákonodarnou, vládnou a výkonnou mocou, dôsledne demokratickým režimom, zachovanie právneho poriadku, súkromný podnikateľský hospodársky systém s obmedzenou účasťou verejnej ruky, podporu kultúrneho a hmotného pokroku a nadviazanie na domáce duchovné, národné a politické tradície.

Na jar roku 1944 sa Dr. J. Lettrichovi podarilo zabrániť konfesionálnemu rozdeleniu národa uzavretím predvolebnej aprílovej dohody medzi katolíckym a evanjelickým krídlom DS. Táto skutočnosť zabezpečila podporu katolíckej voličskej väčšiny a DS v májových voľbách 1946 získali volebné víťazstvo.

Je však paradoxné, že pozícia Dr. J. Lettricha po víťazných voľbách bola čím ďalej ťažšia. DS čelila rôznym nátlakovým akciám komunistov. Počas komunistami vykonštruovanej krízy v roku 1947 svojím postojom dokázal zabrániť rozpadu DS a uchrániť demokratické zriadenie. Februárový prevrat 1948 bol už pražskou záležitosťou. Dr. Jozef Lettrich bol prinútený k demisii z obidvoch funkcií: predsedu SNR a predsedu DS dňa 26. februára 1948. Ďalší deň bolo na neho podané trestné oznámenie a bolo len otázkou času, kedy ho odsúdia. Preto 11. marca 1948 ilegálne prekročil hranice Rakúska.

Organizátor exilu
Dr. Jozef Lettrich patril k najvýznamnejším členom československého exilu. Stal sa podpredsedom „Rady slobodného Československa“. Keď sa ukázalo, že niektorí českí politickí činitelia nie sú schopní prekročiť svoje prvorepublikové tiene, odišiel odtiaľ a spoločne s ďalšími politikmi založil „Výbor pre slobodné Československo“. V decembri 1963 bola v Toronte založená „Stála konferencia slovenských demokratických exulantov“, ktorej sa stal predsedom.

Dr. Jozef Lettrich prednášal na viacerých univerzitách, bol členom Americkej akadémie politických a sociálnych vied v Philadelphii. Publikoval v rôznych časopisoch, vydával dojtýždenník „Čas“ a neskôr dvojmesačník „ Naše snahy“.

Moderný Európan
Dr. J. Lettrich si bol vedomý nutnosti spolupráce s predstaviteľmi ďalších európskych krajín, ktoré sa ocitli v područí komunizmu. V roku 1968 sa stal predsedom Zhromaždenia európskych ujarmených národov ACEN a v tejto funkcii podnikol v máji 1969 cestu do Európy, pri ktorej prehovoril v Štrasburgu. Veril, že sloboda sa vráti do Československa.

Ako predvídavý politik už roku 1968 prehovoril, že „...európskymi národmi vôbec a stredoeurópskymi osobitne, stojí otázka politickej a hospodárskej integrácie od ktorej sa právom očakáva zabránenie vojenským konfliktom, zaistenie mieru, kultúrny pokrok, hospodársky blahobyt a celková stabilizácia“.

Dr. Jozef Lettrich zomrel náhle 29. novembra v New Yorku. Po novembrových udalostiach sa jeho pozostatky dostali v septembri 1990 na Slovensko a boli uložené na Národnom cintoríne v Martine. V roku 1993 bol v slovenčine vydaný preklad jeho knihy „Dejiny novodobého Slovenska“. Jeho sestra, slečna Irena Lettrichová sa zaslúžila o to, že Lettrichov archív je od roku 1995 uložený v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice.

Dr. Jozef Lettrich v najvyšších slovenských politických funkciách pôsobil necelé štyri roky, ale už roky politických príprav a politickej práce v exile z neho robia jedného z najvýznamnejších slovenských politikov 20. storočia. Jeho meno, charakter a životná púť sú inšpirujúcom vzorom, na ktorý môže byť slovenský národ právom hrdý.